Rád sa prechádzam lesom. Hlavne ráno, keď sa všetko ešte len zobúdza. V lese je ticho, počuť len spev vtákov. Je jedno, či je jar, príroda sa zobúdza a spomedzi ustupujúcich ostrovčekov snehu vykúkajú nesmelo prvé snežienky, alebo na nežnom machu práve klíčiace semienko odhodilo klobúčik, ktorý ho dovtedy chránil, aby prejavilo odhodlanie o samostaný život a starý, práchnivý kmeň dáva živiny novo vznikajúcemu životu. Či už je les v plnom rozpuku leta, alebo žltnúce listy v tichom šume vetra padajú na moju hlavu, ako zlatý dažď, či kráčam po vŕzgajúcom snehu, medzi spiacimi stromami, vzdy cítim spojenie s lesom, jeho dychom života a kolobehom znovuzrodenia, ako základným prvkom obnovovania prírody. Každý statný strom, krík, osamotená rastlinka derúca sa k životu, každý lístok sú prejavmi nikdy nekončiaceho tvorivého dychu prírody. Vdychujem ten život a nechávam ho prúdiť svojím telom, lebo aj ono je súčasťou a výtvorom tejto tvorivej sily.
