Tento článok by som chcel venovať, ako poctu môjmu zvieraciemu priateľovi, ktorý navždy zostane v mojom srdci, kým bude biť a snáď sa s ním stretnem raz aj na druhej strane a pokecám si s ním zrozumiteľnou rečou. Aj keď to bol kocúr, bol ľudský takmer, ako človek.
Našli sme ho v Devíne v jednej uličke a bolo to ako z uvodu Mr.Beana. Na ceste nikoho nebolo a keď sme sa obrátili, zrazu bolo na ceste malé čudo a dožadovalo sa našej pozornosti. Najprv som ho tam chcel nechať, ale keď nás všade nasledoval, akok psík, bolo rozhodnuté. A tak pribudlo do našej rodiny malé, chlpaté čudo.
Bol to krásny, múdry kocúrik. A všetečný. Preskúmal každý kút nášho bytu. Časom sa usadil a veľmi rád sa vyhrieval na slniečku, alebo strážil kvetinky.
Ako všetky mačkiy, aj on veľmi rád spal.
Bol veľmi maškrtný
A aj veľmi zádumčivý
Dal nám veľa radosti a keď odišiel do mačacieho neba, srdce nám pukalo od bolesti. Neuveriteľné, ako dokáže ľudské srdce priľnúť k takej malej bytosti